Sviatosť birmovania

Birmovanie je sviatosť, v ktorej dostávame Ducha Svätého na posilnenie krstnej viery, plnšie spojenie s Kristom a na vydávanie svedectva o Kristovi.

Birmovanie je sviatosť, v ktorej sa birmovanec skrze vkladanie rúk, mazanie a modlitbu, napĺňa Duchom Svätým k vnútornému posilneniu a odvážnemu vyznaniu viery.

Slovo „BIRMOVANIE“ pochádza podobne ako z latinského slova confirmatio a znamená posilnenie. Objasňuje meno „kresťan“, čo znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos - Pomazaný), ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10, 38).

Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti a radosti, očisťuje (natieranie pred kúpeľom a po ňom), robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov), je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany, spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu.

Kresťania, čiže tí, čo sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo väčšej miere účasť na poslaní Ježiša Krista, aby celý život vydávali „Kristovu ľúbeznú vôňu“ (2 Kor 2,15).

Pomazaním dostáva človek znak - pečať Ducha Svätého. Pečať je symbolom osoby, znakom jej autority a vlastníckeho práva na nejaký predmet (tak napr.: vojakov označovali pečaťou ich veliteľa a otrokov pečaťou ich pána). Pečať potvrdzuje právny akt alebo dokument a prípadne ho robí tajným. (KKC § 1293 - 1295)

Skôr ako pristúpim na birmovku je potrebné, aby som si vybral svojho birmovného patróna. Je to niektorý svätý alebo svätá, ktorého poznám a je pre mňa vzorom kresťanského života. Tento svätec sa od mojej birmovky stane už nielen mojim vzorom, ale tiež mojim priateľom v nebi, ktorý sa za mňa u Boha modlí, prosí za mňa a pomáha mi z neba. Podľa neho aj ja prijímam birmovné meno. Pri voľbe svojho birmovného mena musím pamätať na nasledovné zásady:

  • Birmovné meno si nedávam podľa svojich príbuzných alebo kamarátov, ale volím si ho spomedzi svätých.
  • Svojho birmovného patróna si nevolím na základe toho, že sa mi páči jeho meno, ale preto, že si beriem poučenie z jeho života (možno mám s ním podobný osud).
  • Vo voľbe birmovného patróna musím byť slobodný, nik ma nemôže nútiť ani obmedzovať v tom, koho si vyvolím.
  • Skôr ako sa definitívne rozhodnem pre niektorého svätého patróna, prečítam si jeho životopis.
  • Ide o iného svätca ako je môj krstný patrón.

Na Slovensku je všeobecný zvyk, že si chlapci dávajú mužské meno (patróna) a dievčatá ženské meno (patrónku), hoci v niektorých iných národoch je zvykom dávať si meno i mužské i ženské (napríklad Ján-Mária, alebo Jozef-Mária a podobne). Niekedy si dievčatá zvolia mužského patróna, pričom prijímajú jeho meno v ženskom tvare (napríklad Michaela - patrónom je sv. Michal - archanjel a podobne) (u chlapcov podobne).

Vzdialená príprava birmovanca býva na hodinách náboženskej výchovy od 1. až po 9. roč. ZŠ, počas ktorej prijme prvé sv. prijímanie (zvyčajne v 3. roč.). Prihlasujú sa na prijatie sviatosti birmovania žiaci 9 ročníka ZŠ a študenti 1. ročníka stredných škôl.

Ak navštevujete vyššiu triedu stredej školy, prípadne ste skôr narodení a neboli ste ešte pobirmovaní, môžete sa prihlásiť na prípravu na začiatku septembra na farskom úrade v úradných hodinách. Bližšie informácie sa dozviete od kňazov vo farnosti.

Každý birmovanec si slobodne zvolí svojho birmovného rodiča. Má ním byť dospelý kresťan, muž alebo žena, ktorý mi je vzorom kresťanského života. Môže to byť niekto z príbuzných alebo priateľov - kresťanov. Je užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča. Bolo by absurdné, keby mojim birmovným rodičom mal byť človek, ktorý nie je veriaci a ktorý by s Bohom nemal žiadny vzťah. Úlohou birmovného rodiča je totiž to starať sa, aby sa birmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a povinnosti, ktoré súvisia s touto sviatosťou, verne plnil.

Podmienky a požiadavky pre výber birmovných rodičov sú tie isté, ako pre výber krstných rodičov:

  1. Vyberá si ho krstenec, jeho rodičia alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár, alebo vysluhovateľ krstu.
  2. Musí byť na to schopný a mať úmysel plniť túto úlohu.
  3. Má mať zavŕšený 16. - ty rok života.
  4. Musí byť katolík, pobirmovaný, ktorý už prijal Eucharistiu a má viesť život primeraný viere a úlohe, ktorú prijal.
  5. Nesmie mať uložený alebo vyhlásený žiadny kanonický trest.
  6. Nesmie byť rodičom krstenca.

Sviatosť manželstva

O cirkevný sobáš treba požiadať na farskom úrade tej farnosti, do ktorej podľa bydliska patrí aspoň jeden zo snúbencov-žiadateľov, a to najmenej 3 mesiace pred plánovaným termínom sobáša.

Sobášiť môžeme iba ak aspoň jeden zo snúbencov má trvalé bydlisko na území našej farnosti.

Ten zo snúbencov-žiadateľov pokrstený v inej farnosti, vyžiada si krstný list na tej fare, kde bol pokrstený. V ňom má byť uvedený dátum prvého sv. prijímania, príp. aj birmovky. Ak to v krstnom liste nie je uvedené, treba iným spôsobom doložiť dátum prvého sv. prijímania (pamätný obrázok a pod.)

Ak niektorý zo snúbencov - žiadateľov je len pokrstený (nebol na prvom sv. prijímaní) alebo je iného vyznania, prípadne je nepokrstený, je potrebné, aby sa obidvaja najprv prišli porozprávať s kňazom o ďalšom postupe.

Po vykonaní administratívnych náležitostí sa snúbenci zúčastnia na náukach, ktoré pozostávajú zo stretnutí s týmito témami:

  • Vieroka - náuka s kňazom
  • Mravouka - s kňazom
  • Liturgická príprava (priebeh sobášneho obradu), spísanie sobášnej zápisnice - s kňazom

Sviatosť pomazania chorých

Pokiaľ má pokrstený človek vážnu chorobu alebo primeraný vek, má možnosť prijať sviatosť pomazania chorých.

Ak máte v rodine pokrsteného človeka v nebezpečenstve smrti, kontaktujte nás. (tel. +421 33 778 11 12) Po dohode príde kňaz udeliť sviatosť pomazania chorých a ak je možné, aj sviatosť zmierenia a sv. prijímanie.

Sviatosť zmierenia

Jednou zo sviatostí, ktoré v nás kriesia a budujú večný život je aj sviatosť zmierenia. V krste dostávame novú identitu. Stávame sa Božím dieťaťom. Nie je v nás žiaden hriech, žiadne zlo. Sme naplnení milosťou posväcujúcou. Milosť posväcujúca je Boží dar. Zjednocuje nás s Bohom.

Túto milosť strácame. Nie preto, že by nám ju Boh zrazu zobral. Strácame ju, lebo ju odmietame. Odmietame ju každým hriechom. Napriek tomu, že odmietame Boha, On nás neodmieta. Boh nám daroval prostriedok, ktorým môžeme priateľstvo a zmluvu s ním obnoviť. Týmto darom je sviatosť zmierenia. Sviatosť zmierenia ustanovil Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás." Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20:21-23)

Svedomie

Svedomie je „svätyňa“ v duši. Tu sa stretáva „tvoje ja“ s Bohom. Vo svedomí sa pýtaš Boha ako On vidí tvoj život. Zisťuješ „jeho názor na vec“. Svedomie ti hovorí či konáš správne. Svedomie potrebuje, aby si sa o neho staral – aby si ho vychovával. Keďže ide o večný život, treba aby bolo stále v pohotovosti. Ako sa môžeš starať o svoje svedomie?

Niekoľko návrhov:

  • riaď sa Božím slovom a často čítaj Sväté písmo
  • počúvaj, čo ti radí Cirkev, čo hovorí Svätý otec, čo sa hovorí na stretku, čo vraví kňaz na Svätej omši
  • nezabúdaj pestovať zmysel pre „nadpozemské veci“ a k tomu slúži aj meditácia nad Božím slovom
  • rob dobré skutky – cez ne sa svedomie prejavuje a rozvíja
  • je dobré robiť si „revíziu“ svojho života cez ranné predsavzatie a večerné spytovanie svedomia
  • aspoň raz za mesiac sa na chvíľu stíš, pozri do svojho srdca – kto tam vládne? (môže to byť aj duchovná obnova)
  • čítaj dobré knihy, nie také, čo ťa navádzajú na zlo
  • ak ťa niekto upozorní, že niečo robíš nie správne, zamysli sa nad tým
  • jedným z najväčších dobier je dobrý spovedník – nájdi si ho

Ťažký hriech

Ťažký hriech je úplne vedomé a úplne dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu vo vážnej veci. Úplne vedomé a úplne dobrovoľné znamená, že človek si je celkom vedomý, toho čo robí. Rozum a vôľa sú vtedy úplne „aktivované“. Ak človek pri plnom vedomí a úplne slobodne robí to, čo Boh nechce, ide o hriech. A to môže byť v menej vážnej, alebo vo vážnej veci. Ak ide o vážnu vec, je to ťažký hriech. Pri hriechu človek vystupuje proti Božiemu poriadku a všetko ničí. Najviac škodí sebe. Ťažkým hriechom strácame všetko. Odmietame milosť posväcujúcu, Boží život. Večný život „v nás nie je“. Keď sme v stave ťažkého hriechu sme duchovne mŕtvy. Boh nám našťastie opäť ponúka svoj život. Cez sviatosť zmierenia.

Ľahký hriech

Pri ľahkom hriechu – ak nejde o vážnu vec, tiež urážame Boha, odmietame jeho plán s nami. Ľahké hriechy nám Boh odpúšťa keď ich úprimne ľutujeme. Nie je nutné ísť hneď na sviatosť zmierenia. Ale ani ľahké hriechy netreba podceňovať. Treba sa ich snažiť odstrániť. Každým hriechom sa vzďaľujeme od Boha – od šťastného života.

Ako sa dobre vyspovedať?

1.Spytovanie svedomia

Najprv prosím Ducha Svätého o pomoc, aby som pravdivo spoznal stav svojej duše – v čom som v rozpore s Božou vôľou. Potom si pomôžem vhodným spovedným zrkadlom (napr. „A tak klopem na nebeskú bránu“ od Jozefa Luscoňa). Zistené hriechy si zapamätám prípadne zapíšem.

2.Vyznanie hriechov

Vo sviatosti zmierenia treba vyznať všetky hriechy, ich počet. Treba uviesť aj okolnosti, ktoré hriechy „pritvrdzujú“. Hriechy vyznávam nahlas a zrozumiteľne. Nemrmlem si ich len tak popod nos. Nezaobaľujem ich do zbytočných rečí. Vedomé zamlčanie ťažkého hriechu, jeho počtu alebo vážnych okolností je svätokrádež – zobral som niečo, na čo som nemal právo. Taká spoveď je svätokrádežná – rozhrešenie je neplatné. Náprava je možná: vykonať si dobrú – „generálnu“ spoveď zo všetkých ťažkých hriechov od poslednej platnej spovede.

3.Ľútosť nad hriechmi

Všetci sme hriešni, ale jedni hriechy ľutujú, a iní nie. Tí, čo robia pokánie, majú nádej, že budú žiť večne. Bez úprimnej ľútosti mi kňaz nemôže dať rozhrešenie. Ak by som to robil len „naoko“ pácham svätokrádež.

4.Zadosťučinenie - úkon kajúcnosti

Prijatie úkonu kajúcnosti je znakom toho, že to s pokáním a polepšením sa človek myslí úprimne. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale nie všetky následky, ktoré každý hriech prináša. Hriešnik musí urobiť ešte niečo, aby odčinil svoje hriechy: Musí primeraným spôsobom zadosťučiniť za svoje hriechy. To sa volá aj pokánie.

5.Predsavzatie

Ježiš nám ukázal, akí máme byť. Pri spytovaní svedomia skúmam, čo mám robiť, aby som sa pripodobnil Ježišovi. Zo zistených skutočností má vzniknúť predsavzatia. Potom príde k slovu vôľa a čin – a to je pokánie.

Predsavzatie je „pokračovaním“ spovede v bežnom živote. Má byť konkrétne, zamerané proti najťažším hriechom, prípadne proti osobnému sklonu, ktorým najčastejšie hreším.

Zopár rád pre šťastný – svätý život :)

  • Je dobré mať stáleho spovedníka.
  • Keď sa spácha ťažký hriech, človek by mal k sviatosti zmierenia pristúpiť hneď.
  • K sviatosti zmierenia je vhodné pristupovať asi raz za mesiac, lepšie je však raz za dva týždne.
  • Ak má človek opravdivú ľútosť, niet takého hriechu, ktorý by Boh neodpustil.

Ďalšie články...